Aaach…. prvé dni v práci začali ako chaos pur. Vyliezť ráno z postele nebolo až tak náročné, keďže som prvé noci nespala od nervozity. Mala som pocit, že nestíham. Napriek dôkladnej večernej príprave.
Ako prvé som blúdila po katakombách budovy, keď som z výdajne uniforiem hľádala správny smer na oddelenie. Nakoniec som sa musela opýtala okolo idúcich.
Noví kolegovia boli veľmi milí. Ako v prvý deň, tak aj v nasledujúce dni. Ochotne a trpezlivo mi všetko vysvetľovali. Asi sú zvyknutí na nováčikov. Zloženie personálu je veľmi multi-kulturálne. Oddelenie je na moje zvyklosti velké. Má 20 lôžok rozdelených po jednom až dvoch lôžkach na izbu, viaceré veľké sklady s materiálom, pre prístroje a pohotovostné kútiky, kde sú pomôcky na rýchle zásahy. Bola som z toho klasicky dezorientovaná, v priestore aj v osobe.
Od prvého dňa som mala prideleného mentora. Ten ma mal zaúčať do tajov chodu oddelenia. Lenže v tento môj prvý týždeň mal zrovna dovolenku. Takže si ma pohadzovali služobne starší kolegovia medzi sebou ako horúci zemiak. Nevadí. Už som si zvykla-život ma naučil na nepredvídateľnú zmenu, večný pohyb a prispôsobovanie sa premenlivým podmienkam…už sa musím len naučiť meniť farbu a bude zo mňa ľudský prototyp chameleóna.
Tento mentorský prístup k nováčikom si veľmi pochvaľujem. Pretože dotyčná osoba je na mentoring školená a má desiatky rokov skúseností. Ďaľší dôležitý faktor pre rýchle a hladké zapracovanie je súhra v naplánovaných službách. To znamená, že s mentorom som absolvovala všetky pravidelné činnosti s dostatočnou asistenciou po odbornej i technickej stránke. A umožnil bezpečný prvý kontakt v krízových situaciách. Postupne mi mentor povoloval uzdu kontroly k samostatnosti.
To je neľahká otázka. Pre mňa večná dilema. Som slušne vychovaný človek a v novom prostredí, cudzím a starším ľuďom, bez ponuky na tykanie od iného človeka sama nezačnem tykať. Tak som všetkým od začiatku vykala. A čakala som na návrhy od kolegov.
Napríklad jedna kolegyňa v preddôchodkovom veku ma hneď sfúkla, že veď medzi nami nie je až taký priepastný vekový rozdiel, aby sme si museli vykať. A tak sme si potykali. V zápätí som jej meno zabudla. Entschuldigung, môj mozog nemal kapacitu na mená. Hanba mi! Alebo jeden kolega, mladý chalanisko mi hneď naložil, že tu nie sme za Márie Terézie, aby sme si vykali.
K lekárom som tiež pristupovala s rešpektom. Vykaním. Hneď to bol dôvod na rozhovor s ponukou na tykanie, krátke predstavenie sa a vysvetlenie dôvodov prečo som tu. Bolo to úplne uvoľnené.
A tak som sa predierala medzi ty-my-vy-oni/ony. V zásade sa dá riadiť pravidlom, že keď niekto hneď od začiatku mojej osobe tyká, tak mi tým udeľuje povolenie tiež mu tykať. Ak mám pochybnosti, tak je na mieste si to overiť otázkou a tak sa vyhnúť nepríjemnostiam. Poprípade to sám navrhne. Človek sa potom môže uvoľniť a nemusí byť strnulý a formálny.
Jazyk ako škola života.
Chodím častejšie na záchod, aby som mohla používať prekladač….lebo sú slovká, ktoré som nikdy nepočula. Hanbím sa. No potrebujem si ich preveriť.
Nastala taká situácia. Moja mentorka si odbehla a ja som medzitým dopĺňala „Verbandkastchen“ (krabičku s obväzovým materiálom, leukoplastmi, atd.). Keď v tom zvoní náš čerstvo extubovaný pacient. Bolo mi blbé ignorovať zvoniaceho pacienta. Tak som sa vybrala za ním. Ako správny hrdina, ale teoretik som vec vyriešila nasledovne:
Nepočula som dobre esenciálne slovíčko. Nerozumela som mu. Pacient mi chcel povedať, že musí ísť tam, kam aj králi chodia pešo. Chápeme sa. Samozrejme tento príbeh skončil šťastne, pre všetky strany.
A teraz k veci. Toto mini-konverzačné fó-pa je dôkazom toho čo sa v škole člověk NE-naučí. A viete prečo v komikse chýbajú členy podstatných mien? Lebo som ich nepočula. Môj mozog ich vytesnil, aby sa sluchové orgány sústredili na podstatu veci.
- der Schieber – podložná misa
- der Pott – podložná misa
- das Steckbecken – podložná misa
V slovenčine máme tiež pestrosť zaručenú. Najpoužívanejšie sú asi nasledovné slovné spojenia:
- idem na Hawai
- ísť tam, kam aj králi chodia pešo
- položiť kábel
- je v zákrute
- už mi líže slipky, atď.
Ujco Gúgl mi prezradil ďaľšie verzie používané na vyjadrenie veľkej potreby. Človek, ktorý tento zoznam vypracoval má môj rešpekt. Naozaj klobúk dole. Prikladám link pre rozšírenie slovnej zásoby v danej problematike v nemeckom jazyku a želám príjemnú zábavu v objavovaní nového sveta:
https://www.bedeutungonline.de/synonyme-grosses-geschaeft-kacken/
Nová dimenzia cudzieho jazyka.
Čisto filozoficky: moje pozorovania a vlastná skúsenosť formovali pochopenie definície slovného spojenia „ovládať jazyk-die Sprache beherrschen.“
Každý jazyk je dynamický, meniaci sa súbor písmenok. Je to pestrá paleta významu, plynulosti a použitia. Je to súbor faktorov, ktorý sa dopĺňa.
Pasívne ovládať jazyk je dôležité. Nepopieram. Z vlastnej skúsenosti viem, že je to dobrý základ. Rozumiem žurnalistike, bez problému si pozriem dokumentárny film i satiru, dokážem čítať význam aj medzi riadkami.
Praktická stránka veci, teda jazyka, bola pre mňa prekvapením. Viac smutným, ako veselým. Hovorenie, písanie,použitie slangu a slov podobného významu-synoným.
Nevedela som svoje myšlienky vymačknúť v bežnej konverzácii či pri písaní jednoduchého záznamu. Bolo to také utrpenie teoretika. Síce som porozumela každému kto na mňa prehovoril. V praxi som sa však zasekla na bezhraničných možnostiach synonymického slovníka. A to myslím teraz úplne vážne. Presne ako v komikse.
V škole, na kurzoch bol kladený dôraz na synonymá. Postačovalo však ovládať základ, ktorý v často sa vyskytujúcich situáciach vystačil na prežitie. Avšak nepostačoval v diskusii so staršími generáciami, a vlastne ani s pubertiakmi, či v špecifickom obore. Presne ako v komikse.
Ja som bohužial ďaleko s týmto základom neprišla. Prvé týždne v práci a pochybnosti o mojich jazykových schopnostiach nadobudli enormných rozmerov. Chcela som to vzdať v začiatkoch, kým to mohlo byť ešte bez bolestné.
Táto skúsenosť je pre mňa na nezaplatenie. Zrazila mi síce môj krásny diamantový hrebienok z hlavy…teda môjmu egu. Ale nevzdávam sa. Naučila som sa, že neexistuje pre mňa hlúpa otázka-dumme Frage, ktorú by som sa ne/mala opýtať. Pýtam sa aj na význam a správne použitie slovných spojení.
„Ich habe eine Frage. Wie sagt man das oder das?“ sa stalo najotravnejšie slovné spojenie, ktoré vychádza z mojich úst. Som pracovníkom, ktorý pokladá „dumme Fragen“ a to často. Neexistuje služba, kedy by som nehľadala odpovede na odborné otázky i tie súvisiace s nemeckým jazykom v praxi.
Ponaučenie č.1: Kto sa pýta, ten sa dozvie. A naučí sa aj cudzí jazyk.
Ponaučenie č.2: Nevzdávať sa! Prídu horšie situácie ako je táto, v ktorej sa konkrétne nachádzam.
Ponaučenie č.3: Nie je hanba ako hanba. Vďaka prekonaniu tohto nepríjemného pocitu predchádzam chybám, ktoré môžu mať nepríjemné následky pri mojej práci.